7 min Viete, čo robia počas Veľkej noci naši mackovia? Zabávajú sa a robia hlúposti podobne ako všetky deti. Tieto sviatky však boli v niečom úplne iné. Oli by nikdy neveril, že môže existovať aj lepšia zábava ako veľkonočná oblievačka.
„Oli, už som ti asi tisíckrát povedala, že von nevyjdem ani za celý svet,“ kričala Mila z podkrovia detského domčeka, kde sa zabarikádovala, aby ju nezbedný braček nevyčíhal. Bol to vskutku krásny poschodový domček s červenou strechou, škridlami, ktoré vyzerali ako ozajstné, kuchynským kútikom, terasou a elektrickým zvončekom. Pre Milu sa teraz hlavne premenil na dokonalú skrýšu. Bol totiž veľkonočný pondelok a všade okolo sa vo veľkom šibalo a oblievalo.
„Mila, sľubujem, že tentoraz na teba nevylejem celé vedro vody ako minule. Mám pre teba dokonca prekvapenie. Ale to by si konečne musela zísť dole z toho pôjda,“ sľuboval Oli a vytrvalo postával pri rebríku vedúcom do podkrovia.
Mila by si teraz oveľa radšej čítala knižku o vesmíre a snívala o ceste do vzdialených galaxií. Namiesto toho musela brániť svoju pevnosť a vyjednávať. „Neverím, zasa ma chceš iba nachytať! Prečo si s tým oblievaním nedáš konečne pokoj? Tento rok pre teba aj tak nič nemám.“
„Ale máš, videl som, ako balíš sladkosti a veľkonočné vajíčka do vrecúška,“ namietal Oli.
„To nebola výslužka pre teba!“ zakričala zhora Mila.
„A pre koho teda?“ spýtal sa Oli. „Mala si toho toľko, že by si nakŕmila celý les!“
„Pre Brunka!“ odsekla víťazoslávne malá medvedia slečna.
„Bruno ťa už vyšibal a vyoblieval?“ spýtal sa sklamane Oli. Bol presvedčený, že sa mu to podarí ako prvému. Odmalička chcel byť totiž vo všetkom prvý. Neveril, že by ho predbehol jeho nemotorný braček, ktorý pokazí, čo sa len dá. To nie je možné... „Náš popleto?“
„Hmmm, áno, ráno na mňa vylial maličké vedierko vody,“ rozpačito odvetila Mila.
Olimu to vŕtalo v hlave. Keď sa ráno zobudil, Bruno ešte stále drichmal v posteli. Kedy to stihol? A kedy si Mila stihla prezliecť mokré šaty??
„Mila, neklam! Vieš, že sa to nesmie!“ zdvihol Oli varovný prst, tušiac, že Mila blafuje.
„A ty mi vari neklameš, keď tvrdíš, že ma chceš obliať, a pritom na mňa poľuješ s obrovským vedrom vody?“ Mila bola hlavička, vždy vedela nájsť argument na všetko.
„Tak dobre, chcem, ale len trošililinku. Pár kvapiek a dosť, sľubujem! A navyše mám to prekvapenie na dvorčeku,“ priznal sa Oli. „Ale najprv mi povedz, ako to bolo s Brunom a tou horou sladkostí.“
Na pôjde detského domčeka bolo chvíľu ticho. Také ticho, že by bolo počuť zašuchotať aj myšku. Potom Mila odvetila: „Pravda je, že Bruno na mňa nevylial ani kvapku vody. Veď ho poznáš, že je príliš nemotorný a lenivý na to, aby ma naháňal. Ja som mu tie sladkosti dala za dohodu.“
„Akú dohodu?“ vyzvedal Oli.
„Sľúbil mi, že mi dá na Veľkú noc pokoj a za to dostane odmenu,“ priznala sa Mila.
„Ten zbabelec jeden!“ zakričal nahnevane Oli. „A čo veľkonočná tradícia? Veď tie sladkosti si predsa musíš zaslúžiť. Aj veršík povedať! Ja som sa ich učil naspamäť celý minulý týždeň. Vymýšľal som, ako ti pripraviť peknú oblievačku. Takú, pri ktorej by sme sa všetci zabavili. A všetky sladkosti dostane Bruno, ktorý nepohol ani prstom?“
Sklamaný Oli sa už otočil na odchod, keď tu začul Miline labky na rebríku: „Tak dobre. Ale sľúb mi, že nebudem mokrá ako myš.“
Macko zaváhal a po chvíľke sestričke odvetil: „Super, ale najskôr musíme nájsť Bruna.“ Vybrali sa teda s Milou do oddelenia detských kuchyniek, kde ich braček trávil najviac času. Varenie bolo asi jedinou vecou na svete, ktorá mu išla od ruky. Všetko ostatné zakaždým buď pokazil alebo jednoducho nedokončil.
„Brunko, kde si?“ zakričala na plné hrdlo Mila.
„Poď sa s nami hrať na dvor. Máme prekvapenieeeee!“ zakričal aj Oli, no vtom zbadal na zemi obal z rozbalenej veľkonočnej čokoládky. Prázdny... Pozrel vedľa a našiel ďalší. A hentam ešte jeden. A ďalší o dva metre ďalej. Pozreli s Milou veľavravne na seba. Asi tušili, čo sa stalo.
Kráčali pozorne, sledujúc sladké stopy. Čím viac ich pribúdalo, tým viac sa k nim približovali zvuky tichého vzlykotu. Bol to, bohužiaľ, Bruno. Ležal nešťastný v postieľke a ochkal. Prvá k nemu dobehla Mila a prestrašene sa ho spýtala: „Macko, bráško, čo ti je?“
„Boo-líí ma brum-bruško...“ nariekal nešťastný medvedík.
„Ty si zjedol všetky sladkosti z veľkonočného balíčka?“ spýtal sa Oli zhrozene.
„Keď boli takéé dobrum-bručké,“ zavzlykal opäť Bruno.
„Bruno, ty si ale pahltný! To si nevieš sladkosti rozdeliť na viac dní?“ vyhrešila ho Mila, ale vzápätí sa otočila na Oliho a začala rozkazovať: „Musíme mu pripraviť nejaký dobrý bylinkový čajík, napríklad z harmančeka, ten brušku uľaví. Brunko, teraz musíš teraz veľa piť, aby si nebol dehydrovaný.“
„De...Čo? Devydrovaný? Čo s tým majú spoločné vydry?“ nechápal Oli.
„DE-HY-DRO-VA-NÝ! Tak hovorí ujo doktor, keď niekomu klesnú tekutiny v tele,“ vysvetlila mu Mila. „Bruno sa stále prejedá a navyše sa málo hýbe. Vtedy ťa rozbolí bruško raz-dva. Donesieme ti vankúše a podoprieme ťa, aby si nebol úplne ležmo. To tvoje bruško by sa tým len spomalilo a trvalo by mu oveľa dlhšie, kým by si poradilo so všetkými tými sladkosťami, čo si doň napchal. A ešte ti na žalúdok priložíme termofor, aby boľavé bruško pekne hrial.“
Bruno zastenal, ale ochotne si uchlipol z čajíka, ktorý mu doniesol Oli. „Je mi ľúto, že som vám pokazil Veľkú noc,“ povedal ubolený macko. „Tak mi treba. Namiesto koláčov budem cez sviatky iba na suchároch a čistej vode.“
„Aspoň budeš vedieť, že sa nemáš prepchávať. Ja zasa sľubujem, že už nebudem žiadneho macka podplácať sladkosťami. Mohla som vedieť, že to zješ na posedenie. Môžeme ešte skúsiť trošku sódy bikarbóny, ktorá urýchli trávenie. Ak bolesti neustúpia, pôjdeme s mamičkou k lekárovi,“ vykladala ďalej múdro malá medvedica.
„A aby ti nebolo ľúto, donesiem moje veľkonočné prekvapenie sem do izbičky a všetci sa spolu zahráme,“ navrhol Oli veselo. Na okamih zmizol a potom prišiel s veľkou škatuľou. „Mám to z nášho hračkárstva, je to úplne novučké.“ Otočil sa a začal niečo skladať. Na koberci o chvíľku vyrástla veľká modrá dráha s horou a jazierkom uprostred. Keď sa mackovia lepšie prizreli, našli tu aj horskú šmykľavku, mosty a člnky. A štyri zvieratká – medvedíka, hrošíka, žabku a kačičku. „Páááni, to je nádhera!“ vykríkla nadšene Mila.
„To najlepšie ešte len príde,“ usmial sa Oli a naplnil horskú dráhu vodou. Pumpou ju nechal rozprúdiť a loďky sa začali hýbať. „Je to vodná dráha. Môžeme si zahrať preteky! Keď prehráš, zakaždým ťa vonku vykúpem,“ zaceril sa veselý macko. Mila výzvu, samozrejme, prijala. Nikdy sa ničoho nebála.
A či vyhrala? Iste, a veľakrát! No zároveň skončila päťkrát ako zmoknuté kura. A Oli spolu s ňou, lebo sa mu nepodarilo zvíťaziť vo všetkých kolách. Nakoniec sa však všetci veľa nasmiali a vôbec im nevadilo, že im voda tiekla ešte aj z ušiek. A čo je najdôležitejšie, Bruna do večera prestalo bolieť bruško. Už si aj robil zálusk na mamkin koláčik, ale tentoraz si dal väčší pozor. :-)
